Až raz budem veľká, chcela by som sa stať...
Toľko možností, toľko nových nápadov a toľko snov. V detstve nad niečím príliš dlho nepremýšľame a jednoducho sa do toho pustíme. "Chcela by som sa stať speváčkou." Ani sa nenazdáme a už začneme spievať, hoci so spevom nemáme absolútne žiadne skúsenosti. Vtedy nepociťujeme strach a nezáleží nám na tom, čo si o nás budú myslieť ostatní. Niečo chceme? Rozhodne to vyskúšame.
Pred niekoľkými dňami som sa vrátila k jednej zaujímavej reportáži televízie Markíza (teda ak si dobre pamätám), kde sa pýtali malých prváčikov čím by sa v budúcnosti chceli stať. Jeden z nich s hrdosťou povedal, že jeho najväčším snom je stať sa kominárom. Na otázku reportéra, prečo sa so samými jednotkami chce stať kominárom už neodpovedal.
Mal by ho trápiť názor nejakého obyčajného reportéra? Kdeže! Je to jeho sen a jednoznačne si za ním pôjde.
Všetci sme v detstve mali svoje sny. Či už splniteľné alebo nesplniteľné. S postupom času sme si začali uvedomovať, že niektoré sny sú jednoducho smiešne. Menili sme sa a so zmenou prišli aj nové presvedčenia. Stačí pár rokov a aj ten chlapček si uvedomí, že stať sa kominárom určite stať nechce.
A tu nastáva menší háčik. S pribúdajúcim vekom prichádzajú aj prvé pochybnosti. Čo ak na túto prácu nie som dostatočne dobrá? Čo ak ma táto práca prestane baviť? Čo ak si akúkoľvek prácu nenájdem?
Naše pochybosti začínajú už pri výbere strednej školy, teda ak sa predsa len nerozhodnete pre gymnázium. Názory ostatných na vás padajú z každej strany a vy ani len neviete, čo vlastne chcete. "Choď na zdravotnú," "Na gymnázium sa ti neoplatí, čo budeš robiť po ňom?" "Ani pedagogická škola by pre teba nabola zlá," "Na bilingválne rovno zabudni!" Určite sme si to zažili všetci. Nakoniec ste sa rohodli pre školu, "ktorú ste si vybrali sami" a nakoniec zistíte, že toto robiť nechcete.
Podľa môjho názoru si to, čo chceme v živote robiť vyberáme príliš skoro. Možno to takto vidím len ja a možno aj nie. Mnohí z nás ešte stále nevedia čo chcú v živote robiť. A mnohí robia niečo len preto, lebo to od nich očakáva rodina, pritelia či spoločnosť.
Ja sa občas strácam aj teraz. Som síce na vysokej škole, ktorú som si vybrala sama a štúdium ma na nej celkovo aj baví, no pri tmavej chvíľke, kedy sa ponorím do seba, neustále premýšľam nad tým, či som sa rozhodla správne. Niekedy v myšlienkach dokonca zájdem až tak ďaleko, kedy uvažujem, či v dnešnej dobe vôbec vysokú školu potrebujem. Verím, že podobné myšlienky má mnoho z nás. No keď toto nepríjemné obdobie skončí, som nesmierne rada, že môžem byť na škole, na ktorej som.
Čím som sa chcela stať v detstve?
*zopár ukážok, ktoré ma v detstve motivovali
- Speváčka
- Umelkyňa
- Módna návrhárka (pôvodne som hneď po základnej škole chcela na podobnú školu ísť)
- Modelka
- Cestovateľka
- Spisovateľka (napísala som niekoľko príbehov, ktoré boli celkom zaujímavé)
- Fotografka
- YouTuberka
- Učiteľka
- Tajná agentka
Skvělý článek k zamyšlení, často jsem měla jako malá sny, co bych jednou chtěla dělat. Vzpomínám si, že nejvíce jsem toužila být herečkou a poté květinářkou. :D
OdpovedaťOdstrániťNora, toto je krásny článok. ♥ Tá detská až jemná naivita, čo nepozná strach mi chýba. Sama to vidím keď učím detičky tancovať, že pri nich stres a strach neexistuje. V tomto by sme sa podľa mňa stále mali snažiť byť deťmi. Byť možno trošičku naivný a menej sa báť názorov iných a spoločnosti. Nuž, ale je to ťažké.. Môj zoznam čoho som chcela byť je veľmi podobný. Speváčka, herečka a tanečníčka boli vždy na prvých priečinkoch. Dnes si uvedomujem, že asi ani jedno z nich by som nechcela robiť, ale bolo pekné, keď sme si v cvičeniach navzájom hrali nejaké vedľajšie úlohy. Jemne som sa dostala do postavy "herečky" a hoci to bola príjemná skúsenosť, tak teraz už viem, že idem hľadať svoju cestu niekde inde.
OdpovedaťOdstrániťxx Alexandra z 𝕄𝕊 𝔸𝕃𝕎𝔸𝕐𝕊 𝕃𝔸𝕋𝔼 / INSTAGRAM
Nádherný článok 😍😍 Ja som tiež chcela byť speváčka, tak veľmi dlho herečka. Potom ma tieto sny opustili a chcela som byť doktorka, ale na strednej som sa viac dostala k písaniu a zaujala ma žurnalistika. Teraz už viem, kde je moja cesta — grafický dizajn ma nesmierne napĺňa a baví, milujem ho a viem, že je to to, čo chcem robiť.
OdpovedaťOdstrániťSúhlasím s názorom, že nás škola núti vybrať si budúcnosť príliš skoro, ale to neznamená, že to neskôr nemôžeme zmeniť. Podľa mňa je dôležité sa až príliš nedržať svojej prvej voľby a ísť za tým, čo nás baví. Nie je nič zlé na tom pracovať v odbore, ktorý sme nevyštudovali alebo už počas výšky prestúpiť na inú fakultu. Najdôležitejšie je ísť za tým, čo nás robí šťastnými 😊😊
SIMPLYBERENICA — INSTAGRAM — NOVÝ ČLÁNOK: Testujeme vegánske alternatívy — “Kuracie rezne” od Next Level Meat
Krásny článok Nori! 😊 Tiež si myslím, že si musíme príliš skoro vyberať zameranie strednej či vysokej školy a ja osobne doteraz nemám asi na 100% jasno v tom, čo chcem v živote robiť. Od mala som túžila po tom byť učiteľka slovenčiny a držalo sa ma to kým som sa nemusela učiť na maturity :D Vtedy som si uvedomila, že asi učiteľstvo nie je to pravé pre mňa. Práca v médiách ma tiež už roky láka a preto som teraz na vysokej akej som, hoci tiež neviem s istotou, že po škole sa zamestnám v tomto odbore. Pri tejto situácii s covidom a prepúšťaní, ktoré postihlo veľa ľudí som si tak uvedomila, že by som bola asi najšťastnejšia keby ma živia sociálne siete 😊 Je to online, dá sa tomu venovať odkiaľkoľvek a v podstate je človek sám sebe pánom. Je tam potom už len riziko, že keby to bola práca už by to nebolo hobby ale povinnosť. Uvidíme čo má pre nás život prichystané ...:)
OdpovedaťOdstrániťKrásně napsáno! Je na výběr z tolika věcí, já sama s tím vždy zápasila a nevěděla... vlastně to nevím doteď 😂 někdy je ale hlavní, že víme co nechceme, tomu se vyhneme a to správné si nás najde cestou, v pravý čas...
OdpovedaťOdstrániťJinak já jako malá chtěla být archeoložka, chtěla jsem kopat kosti dinosaurů, protože jsem milovala Jurský park a dinosauři mě fascinovali. Časem se to měnilo, ale vždy jsem chtěla aspoň nějakou dobu žít v zahraničí, což se mi plní a teď si zase buduju blog atd., uvidíme, kam mě to zavede. Zatím ty hlavní sny a přání se mi plní 🙏🏻
Super článek a tohle téma se jistě týká mnoha lidí. Nerozhodnost, pochyby, anebo jednoduše to, že opravdu nevíme, co chceme, co by nás bavilo. Jako malá jsem chtěla být kadeřnicí. Studovala jsem leteckou dopravu, pak dopravní logistiku a obchod, v oboru jsem i několik let pracovala. Nebavilo mě to, nenaplňovalo, nebylo to vůbec nic pro mě. Roky jsem setrvávala ve skličujícím módu: absolutně nevím, co chci, co by mě bavilo, co budu dělat. Do práce jsem chodila nerada a můj život tím upadal, protože přeci jenom, v práci trávíme polovinu dne, kdy nespíme. Zachránilo mě, že jsem otěhotněla a na několik let tak mám od těchto starostí pauzu, ale i přesto, ve svých třiceti letech nevědět, co dělat, je trochu zoufalý pocit. Nicméně v tuhle chvíli ve mně zraje určitá vize, plán a nový sen, co bych po skončení rodičovské chtěla dělat. A na řadu nastupují opět pochybnosti všeho druhu :) Není to easy.
OdpovedaťOdstrániť